Najprv sme si v Prahe počkali 10 hodín do 18:49, keď sa už počasie umúdrilo a my sme mohli smelo pokračovať v našej ceste na západ. Spomínaných 10 hodín sme trávili spolu a myslím, že všetci rovnako produktívne. Ja som chodil pravidelne fajčiť, Broňo s Matúšom skúšali lúštiť krížovky, spočiatku veľmi úspešne, no postupom času sme všetci nejako ohlúpli a tak to už veľmi nešlo. Martinka pospávala a všetci sme zborovo nadávali. Keď nám neskôr vyhladlo, dovolili sme si luxusný obed - hovädzí vývar a dva rožky k tomu. Skúšali sme aj hrať karty, ale aj to postupne stratilo čaro a tak sme tam už len otrávene počkali na odlet a opustili územie, kde sme boli rečovo najzdatnejší.
Vo Frankfurte sme nič zaujímavé nezažili. Matúš s Broňom uderili po pive a ja polku kuraťa. A teraz prichádza perla: z Frankfurtu sme odleteli niekam, kam sme vôbec neplánovali - až na samotný Obratník Kozorožca, do exotickej Brazílie, do obrovského Sao Paulo. To nám zabralo púhych 12,5 hodín. Tu sme prezentovali rozvinutú európsku spoločnosť rozvalení na zemi a podotýkam, že sme už určite dobre nevyzerali, ani nevoňali. A takto sme vzbudzovali záujem (pohoršenie) u všetkých okoloidúcich. Pozitívne bolo, že nás Matúš naučil ako-tak hrať skat a okrem pravej brazílskej kávy sme žiaden pozoruhodný zážitok nezaznamenali. Po šiestich hodinách sa konečne vydávame na cestu do Caracasu vynikajúcou leteckou spoločnosťou VARIG. Počas piatich hodín vo výške cca 11 km sme sa z lietadla snažili zbadať Amazonku, ale či s úspechom, to nevieme, pretože tých veľtokov sme po ceste videli asi 5-6. Nakoniec sme sa dohodli, že sme ju videli.
Po prílete do Venezuely na letisko Simona Bolívara sme si vymenili peniaze a každý vyfasoval zhruba 100 tisíc Bs. Pri pokuse nevyzerať ako turisti sme úplne sklamali, keď sa na nás hneď po vstupe do príletovej haly vrhli ziskuchtiví taxikári. Prvého sme odmietli, pretože sa nebolo možné s ním dohodnúť. Ten druhý bol už o niečo zhovorčivejší a podarilo sa nám aj zjednať cenu z 15 000 Bs. na 12 000 Bs. Po nejakých zmätkoch, keď sme nastúpili asi do tretieho auta, ktoré nám ukázali, sme konečne boli na ceste do prímorskej dedinky Macuto. Viezol nás nejaký José, ktorého otec pochádzal z Teneriffe a bol už starým otcom. Toto Martinka zistila z rozhovoru, ktorý s ním viedla, kým chalani zháňali ubytovanie. Po predvedení niekoľkých izieb, z ktorých najviac zaujala úplne prázdna vykachlličkovaná izba bez klimatizácie a záchoda, ktorej vojvodili dve staré vojenské prične. Napokon sme sa ubytovali v hoteli Plazamar za 15 000 Bs. za izbu so 4 posteľami. Stretli sme tu konečne aj ľudí, ktorí hovorili inak ako po španielsky - jednu Talianku a švajčiarskeho záhradníka, ktorý sa práve vrátil z opiáša v Kolumbii. Povečerali sme v miestnej reštaurácii, keď sme skonzumovali všetko, čo nám priniesli, aj keď sme si to neobjednali. Avšak na odpor sme sa nezmohli, ani keď mi miesto jedného pomarančového džúsu doniesli tri. Nakoniec sme sa unavení vrátili na izbu, kde sa práve chystáme spať.
Pokračovanie o týždeň - 2. Cesta do San Fernando de Apure